sobota 17. novembra 2018

HOLOMRÁZ TOUR PARDUBICE 10.11.2018


Už teraz viem, že nikdy tie všetky emócie neopíšem zďaleka tak perfektne, aké boli, ale aj tak sa o to pokúsim.

10.11 patrí jednoznačne medzi tie najkrajšie dni v mojom živote a to hlavne preto, že som ho mohla stráviť s tak úžasnými ľuďmi. Moc moc moc ďakujem všetkým, s kým som tento čarovný deň mohla zažiť.

Snáď z každého koncertu mám nejaké zážitky, ale tie zo soboty sú najčerstvejšie, takže sa z nich teším najviac. Tak či onak, väčšina z tých zážitkov zostane medzi mojimi najlepšími navždy.

Úprimne, vo vlaku som ešte ani len netušila, ako sa to celé bude odohrávať, kde skončím po výstupe z vlaku, čo budem robiť do začiatku koncertu.

Zo Žiliny som celou cestou išla s dvomi dievčatami - Miška a Natálka, ktoré taktiež išli na koncert. Pôvodne som chcela ísť s nimi, ale keďže oni chceli ešte pred koncertom pobehať nejaké pamiatky, celkom sa to zvrtlo a od vlakovej stanice som s nimi ani nebola, čo ma celkom mrzí. 

Nevadí.. Tak snáď nabudúce.

Na nádraží ma už čakalo pár úžasných ľudí, za čo som im neskutočne vďačná (už som sa totiž videla, ako by som tam niekde zablúdila).

Takže moc ďakujem za čakanie na nádraží Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej a Sabči Muchovej.
Zlatíčka♥.

Do koncertu pre výhercov od Relaxu a pre Slzaholikov z fanklubu chýbali ešte viac, ako dve hodiny, ale aj tak sme išli pred halu.

Ak tie pocity neprišli vo vlaku, tak prišli teraz. Z neznámeho dôvodu som sa cítila, akoby to mal byť môj prvý koncert. Aj keď som ich videla pred týždňom, celého toho dňa som sa neskutočne bála. Asi ešte nikdy som nemala tento pocit a ja som nechápala prečo. Možno sčasti viem prečo, ale o tom inokedy.
Tak či onak, všetkým tie minúty síce ubiehali ako hodiny, ale u mňa to bolo naopak. Každou minútou bližšie ku koncertu som uvažovala o tom, že sa vrátim na nádraží a počkám tam. Škoda, že som si vôbec nepamätala, kadiaľ sme prišli.




Zabočili sme a na konci ulice bola skupinka niekoľkých ľudí. Pomaly sa to ublížilo a ja som ešte stále zvažovala odchod na nádraží. Ako sme sa blížili k skupinke, uvedomila som si, že som sa celkom mýlila, pretože to nakoniec bol nejaký bar, pred ktorým sedelo pár alkoholikov. Alkoholikov a Slzaholikov si reálne môžem zmýliť iba ja.

Konečne sme prišli na miesto, kde už stálo mnoho ďalších úžasných ľudí. Oplatí sa mi písať o tom emotívnom objímaní s ľuďmi, ktorých som tak dlho nevidela?
Okej, mnoho z nich som videla na YouFeste, ale to je jedno.
Tak či onak, toto som si za tých pár koncertov neskutočne obľúbila. Možnosť objať desiatky skvelých ľudí, ktorí bývajú ďaleko, takže ich mimo koncertu nemáte šancu vidieť.
Čo viac si priať?

Následovne som zistila a taktiež sa pozdravila s Tomášom, ktorého najväčší životný úspech je to, že si Petr dal fotku fotenú ním na profil (ja som musela😂), ktorý si ma vôbec nepamätal. Opakujem: Mňa si niekto nepamätal.
Potom som dostala od Simči (holka, ktorá požiadala Petra o ruku) čokoládu, za čo som jej šialene vďačná. Milujem čokoládu.
Na druhej strane som vážne netušila, odkiaľ ma pozná, pretože predtým sme sa nevideli na nijakom koncerte. A presne takto som si našla väčšinu Slzaholických kamarátov) - nikoho nepoznáte, zatiaľ čo on Vás veľmi dobre pozná, či už z fanklubu alebo z nejakej sociálnej sieti...
Čo sa týka tohoto, ďalej moc ďakujem Alči za SLZA košeľu. Moc si toho vážim, je úžasná. A taktiež ďakujem Kristýne za čiernobiely hrnček. Strašne moc im ďakujem, aj keď potom som sa cítila celkom blbo, že ja som do Pardubic išla naprázdno.

Ale späť k tým dvom najkratším hodinám môjho života. Posledných dvadsať minút sme sa ešte viac naladili na koncert, pretože nám prišlo robiť spoločnosť Hit rádio, ktoré nám púšťalo pesničky od Slzy. Tá atmosféra bola nádherná. Všetci tí, čo tam stáli sa rozospievali a vôbec by som sa nečudovala, keby nás bolo počuť cez celé Pardubice.
Tí, ktorí bývajú okolo kultúrneho domu, museli mať obrovskú radosť. Na druhej strane pán z vyšších poschodí nám odkýval. Milý pán.

17:30
Ani si nepamätám, ako rýchlo to mohlo ubehnúť, ale už bolo 17:30 a dvere od kulturáku sa otvorili.
Celkom ma mrzelo to, ako moc sa tam ľudia tlačili, ale rozumiem.. Každému išlo o prvú radu a ja im to neberiem. Tak či onak som vlastne bola jedna z tých, ktorí sa tlačili.

Neuveríte, ale skontrolovali mi lístok (kto čítal HT Ostava vie, že tam nám ich nekontrolovali - ale kúpený som mala aj tam). Prešli sme okolo Pavlíny (manažérka Slzy), ktorá kontrolovala mená. Neviem, či to tak bolo iba pri nás alebo ju tam fakt nebavilo stáť, ale ako sme jej povedali mená, ani sa nepozerala na zoznam a pustila nás dnu. Alebo si ma možno pamätá z Ostravy a Prahy.

Prvá rada bola zaistená. Stála som rovno pri krabici, kadiaľ Petr vždy chodí. Som hrdá na seba za to, ako krásne si viem vždy nájsť miesto. 
Ako som sa dostala do prvej rady, konečne prišiel čas rozhliadnuť si halu. Úplne sa to líšilo od Ostravy, kedy mali koncert na štadióne (a bolo to nezabudnuteľné). A hneď mi napadlo, že aj kulturák u nás v meste je určite väčší od tohto. Tak Slza, ďalšie turné Vás očakávam aj u nás.

V prvej rade stáli pri mne z jednej strany opäť Tomáš, následovne ďalšia Verča a dve Natky (ďalej si z fotiek neviem vyčítať) a z druhej Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča♥.
Mám taký pocit, že keby môžem, tak vymenujem celú prvú radu.
Najviac sa mi aj tak páčili tie plastové zábrany, ktoré vôbec nedržali a tak som dobre vedela, kde skončím, keď Petr pôjde k fanúšikom a zozadu sa na mňa budú tlačiť ľudia.

Tak a potom prišla backstage pre fanklubákov a výhercov od Relaxu. Ako sa dostavili na pódium, absolútne som netušila, ako sa mám cítiť. Moje celkové pocity boli totálne zmiešané a ja som sa vážne cítila, akoby som stála na nejakom koncerte prvý raz.
A tak nejako vyhral pocit viny, depresie, aj keď ani neviem prečo. Našťastie to trvalo iba cez backstage, takže sa to dalo vydržať. 

Katarze, kedy si Petr nevedel spomenúť na text (úprimne, ani ja), Pouta, Celibát a Nový obzory.
Tentoraz mi Petr nedal mikrofón pred ústa a ja som mu za to bola vďačnejšia, ako ešte nikdy (asi dobre vedel, prečo to nerobí - staré dobré Pouta v backstage v Ostrave).

Aj keď som to vtedy nedala na sebe vidieť, strašne ma potešilo, keď sa Petr párkrát pozrel naším smerom a taktiež okolo nás prešiel, ale to je druhá vec.
Pamätám si, že som sa vážne snažila usmievať sa (aj keď ten pocit neprestával), ale potom mi Klárka povedala, nech sa aspoň na chvíľu snažím usmiať. Viem si živo predstaviť, ako som sa tvárila, ale to vážne nešlo.

Fakt ma mrzí, že som celý backstage predepkovala. A hlavne úplne zbytočne. Teraz by som to najradšej vrátila a moc by som si to užila.
Koncert pre členov fanklubu sa skončil a ako klasicky nasledovala fotka so Slzou.Tentoraz nikto neopúšťal svoje miesto, všetci boli na tom svojom mieste v prvej rade (aj v tomto to bolo s Ostravou iné).

Tak a hľadajte :)
Toto bola asi piata fotka, ktorá vznikla. Pavlínka si nevšimla, že to fotí trošičku na krivo. Prišiel smiech cez celú halu.
Možno nie je taká zlá, za akú som ju najskôr mala. Za to, že odmieta úplne všetky pozvánky zo Slovenska, nemusí byť najhoršia.
Na druhej strane ja som v poslednej dobe zistila, že vôbec neviem odhadnúť ľudí. Takže mňa sa na názor ani vlastne nemusíte pýtať.

Tentoraz sme nečakali na koncert dve hodiny, ale iba jednu. Za tú hodinu som konečne dokázala úplne zmeniť náladu. Konečne som sa začala reálne tešiť na koncert, ktorý mal nasledovať. Teraz seriózne neviem, či písať o tom, ako som sa objavila na Instastory od Petra, či od Relaxu (proste snaž sa tváriť nenápadne, že nič nevidíš, keď Pavlína stojí priamo za klávesami (nad tebou) a točí celú halu) alebo to kývanie si s ľuďmi, ktorých poznáte, cez celú prvú radu. To bolo tak milé!♥
Alebo to, ako sa ľudia vedľa mňa snažili vytlačiť z prvej rady jedno dievča, ktoré sa pretlačilo až potom, čím úplne zužovala priestor?
Ale aj keď zabudnem 50% z tej hodiny, pokúsim sa ísť po porade.



Neviem prečo, ale na každom ich koncerte, kde sú viditeľní SBSkári, tak ma nemajú radi.

Keďže som bola jedna z mála osôb, ktorí vlastnili vodu (čistá voda z Regiojetu je vážne úžasná vec) - teda minimálne jediná, ktorá počula, že Natka, od ktorej som stála zhruba päť ľudí je smädná. Tak jej teda podám, nie?
Celý čas som na sebe cítila pohľad toho SBSkára, ale snažila som sa to ignorovať. Cestou naspäť som dostala to vysnívané upozornenie od neho a to to, že tam s vodou nemáme manipulovať (dnešok s týmto pánom bude ešte len zaujímavý).




Pár minút na to si opäť niekto vypýtal vodu a to už som vedela, že ten pán za zábranou čaká na moju reakciu. Ale ja som milá osoba, ktorá sa aj tak veľmi rada podelí.
Nakoniec nič nepovedal.
Prišlo rozprávanie zážitkov s inými SBSkármi, za čo nadšený moc nebol - ale cudzie rozhovory sa aj tak nemajú počúvať, takže nemal byť za čo na mňa nahnevaný.
V Havířove a Ostrave boli tí najlepší SBSkári.

A ďalší bláznivý nápad?
To dievča, ktoré sa natlačilo do prvej rady som vôbec neriešila, dokým som nezistila, že sa oddiaľujem od tej krabice, kde stáva Petr. Napadol mi šialený nápad, ale nemohol ma nikto - teda ten pán - vidieť a muselo to byť aspoň čiastočne nenápadne.
Ten box mi stačilo posunúť aspoň o pár sekúnd, aby som bola pri ňom aspoň čiastočne tak, ako predtým. A tak veľmi nenápadne (a iba o kúsok) som ten box posunula na našu stranu (pár centimetrov si nevšimne ani milý pán stojaci pri reklame a ani Petr, ktorý po tom bude kráčať).
Nikto si nič nevšimol.

To, ako niekto vzadu začal skandovať "Hoggy" nekomentujem, pretože potom by som musela byť protivná. Ale na druhej strane, "Hoggyho" prekričalo naše "Slza", takže fajn, nie?

Tak ale poďme konečne ku koncertu. Tento koncert bol špeciálny tým, že som takmer nefotila. Najskôr to bolo kvôli zákazu, ale potom som si tak či tak chcela užiť koncert. Nabudúce si ten foťák neberiem vôbec.
To je dôvod, prečo mám z celého koncertu iba dve videá a to tiež úplne nekvalitne natočené, pretože to bola moja jedna z dvoch najobľúbenejších pesničiek od Slzy a ja som si ju chcela užiť aj tam a nielen doma, kde budem spomínať na ten úžasný deň.

Pravdu povediac, som celkom rada, že tam bol zákaz zrkadloviek, pretože zo začiatku som ju nemala vytiahnutú vôbec. Vnímala som iba koncert. Nemám síce žiadne videá a ani fotky, ale za to som si to užila tak, ako snáď ešte doteraz ani raz. Tak predsa len bol ten koncert v niečom nový. Konečne som si ho užila tak, ako som mala všetky. 

Síce nemám nikde zaznamenané tie časti, kedy sa na mňa Petr pozeral alebo nemám fotky toho, ako ma Petr drží za ruku, ale za to si to všetko pamätám a v ten moment som si to užila omnoho viac, akoby som mala stále fotiť.

Tento koncert som sa snažila užiť si to najviac, ako to šlo. To, ako som spievala na koncerte a pozerala sa na mňa minimálne tá holka, ktorá sa tam nejako dostala, aj keď tam nebola?
Alebo ako som si Na srdci a Léto lásky spievala slovenskú verziu, pretože česká absolútne netuším, ako sa spieva a tak sa na mňa všetci pozerali?

Ale k tomu Létu lásky. 

Až teraz som si uvedomila, že si pri každom článku nájdem nejakú časť, kedy sa chovám, akoby mi bolo opäť trinásť.
Stále je mi to srdečne jedno, pretože takto moc šťastná som iba občas, takže sa môžem správať ako chcem, môžem písať, ako chcem a nikto mi to nemôže vyčítať.

Spomenula som si, ako pri časti

Tak připravit a pal!

lietali na YouFeste konfety. Mám právo sa chovať na trinásť, keď sa mi Petr pri tej časti pozrel do očí, usmial sa a ukázal na mňa alebo som už na to stará?

Je môžné, že mi aj takáto obyčajná maličkosť dokázala vyčariť úsmev na tvári a tak ohromne zlepšiť náladu?

Tak a teraz si predstavte všetky pesničky, kedy Petr chodí na krabice medzi fanúšikov. Normálny človek by za ním natiahol ruku, ale ja som takmer všetky pesničky iba tak stála a pozeral sa naňho. Proste iba tak.. Bez pohybu...

A potom prišli Atrakce a ja som to konečne urobila. Po týždni som za ním natiahla ruku a dúfala, že chytí na tých pár sekúnd práve mňa.

Vážně už tě znám- 

Ehm... Vážne?😊😌 Strašne rada uvažujem nad textami, kde sa mi buď pozerá do očí alebo sa ma drží za ruku.
Ale inak som úplne v pohode. Vážne.

A potom dostala mikrofón pred ústa Evička. Myslím, že každá dostala to, čo chcela. Bolo by síce vtipné, keby ma tam celá hala počula spievať, ale to seriózne nikto nechcel.

Prišiel Smajlík a ja som jednoducho musela vytiahnuť zrkadlovku. SBS-kár/neSBSkár, túto pesničku milujem, pamäť v mobile mám plnú a ja ju proste musím mať natočenú.
Ten sa na mňa iba škaredo pozrel, ale inak nič nepovedal. Som na seba hrdá.

Pesnička Smajlík bude snáď navždy moja srdcovka. Naživo som ju mohla počuť iba dva razy a o to viac si ju vážim. Tá atmosféra pri tej pesničke je neuveriteľná. A keď zoberiem do úvahy to, že keď som tú pieseň počula pred rokom prvý raz, skoro celú som ju prerevala. No vážne. Stačil mi ten text počuť raz a doslova som si tú pieseň zamilovala.
Naživo to bolo niečo ohromné.
Hneď, ako Petr povedal o rozsvietení haly, napadla mi jedna jeho veta z jarného turné.
Jeden úsměv = jedno světlo... 

Toto je asi jediná pesnička, ktorú mám natočenú a som moc rada, že som si vybrala práve túto.
To, že sa mi Petr na konci (tá časť, ktorú som v Ostrave na turné prerevala😄) pozrel do kamery, keď bol priamo nado mnou, ale ja som to mala ešte stále z pódia priblížené a tak mi nahralo tak maximálne jeho ruku odignorujeme, áno?

Ďalšia časť, ku ktorej som sa chcela vyjadriť, bolo Lukášovo sólo. Pred koncertom sa mi všetci ospravedlňovali za ohluchnutie z toho kričania.
Keby ste počuli mňa tesne pred jeho sólom, neviem, kto by sa mal komu ospravedlňovať.

A hádajte, kto pred koncertom, cez koncert a aj po koncerte všetkých objímal? Presne tak, Evička. Zlatíčko toto♥

A z pesničiek by som sa asi v poslednom rade chcela vyjadriť k Lexaurinovi. Okrem toho, že je to jedna z mojich obľúbených pesničiek, pri tejto piesni Petr chodí k fanúšikom. Doslova. Síce nechápem, ako sa mohol udržať na tom zábradlí, ktoré fakt ledva stalo, ale postavil sa priamo ku mne. Tesne k mojej ruke si položil jednu nohu a potom druhú na druhú stranu a naklonil sa k fanúšikom (píšem to ako osoba, ktorá rada píše storky a hlavne tie takéto milé scény? Nie? Tak nič..).
Aj keď som bola ozaj rada za tú blízkosť, bála som sa, že by mohol spadnúť. Seriózne som tým zábranám neverila.
Ale Petr to samozrejme ako klasicky zvládol♥.

Môžem už začať písať o tom najemotívnejšom zážitku večera? Uvedomujem si, že to nedokážem opísať ani tisíckami slov, ani keby som sa moc snažila, nikdy to neopíšem tak nádherne, aké to bolo.
Ale oznámiť vám to aspoň môžem, nie?

Koniec celého koncertu, na pódiu stáli už iba sám Petr Lexa a Lukáš Bundil. Pamätám si to iba z útržkov, ale viem, že sa to začalo dlhým, nekonečným potleskom a krikom. Obaja z nich boli tak šťastní. Takúto úprimnú, nefalšovanú radosť na človeku nevidíte každý deň. Takáto radosť príde naozaj iba občas. Tie ich výrazy - úsmevy si budem pamätať snáď navždy. Vôbec to nedokážem opísať, ale aj tak to bolo šialene nádherné. Tento pocit si budem pamätať snáď najdlhšie a budem ho brať ako jeden z tých najlepších, ktoré som na Slze pocítila.
ĎAKUJEM.
A potom to prišlo. Neviem, či to bolo z ich (a aj mojej) úprimnej radosti alebo z toho, ako som na nich hrdá (je neuveriteľné, čo dosiahli za tie tri roky, čo ich poznám), ale oči sa mi zaplnili slzami.
Chcela som to zastaviť a užiť si ešte posledný pohľad na nich, ale to nešlo. Tento moment bol tak neskutočne nádherný!💔

Už som si myslela, že všetko bude v poriadku a ja prestanem revať ako malé decko, ale potom ma Klárinka objala so slovom „Neplakej."
Seriózne. Kto by pri tomto slove prestal, keby si ešte k tomu spomenul na nich, ako tam ešte pred pár minútami stáli? Takže samozrejme ďalšie Slzy. 
Vtedy, keď som si myslela, že to už určite nebude výnimočnejšie a emotívnejšie, vtedy som si uvedomila, že takmer každý má uslzené oči a každý sa objíma. Nebola som jediná, čo potrebovala poriadne objať...
A tak to skončilo tak, že sa ešte pätnásť minút po koncerte takmer celá uslzená prvá rada objímala. Naozaj neviem, čo na to povedať. Bolo to jednoducho krásne.

Mám Vám rozpísať aj o tom našom spoločnom fotení (ktoré bolo minimálne tak cool, ako Slza fotenie)?
"Aj ja chcem byť na fotke!"




Na tých fotkách je aspoň z malej časti vidieť, aká som tam bola šťastná. Ďakujem moc všetkým tým ľuďom za ten najkrajší a najemotívnejší deň môjho života.

Zostávali asi dve hodiny do odchodu môjho vlaku a ja som mala samozrejme ešte stále čas. Keďže pitný režim nie je dôležitý (aspoň som si to myslela cez koncert) a ja som za celý deň nevypila skoro nič, dúfala som, že aj tu budú predávať Relaxy. Ako sme hľadali wc-ka a Relax stánok, dostali sme sa k tejto nevinnej cedule, s ktorou som si jednoducho musela urobiť fotku.

Milujem môj humor, ktorý nikto nepochopí.
Konečne sme sa dostali k Relaxu. Vtedy som bola asi najšťastnejšia osoba za to, že Slza spolupracuje s nejakými tekutinami. Chcela som si isť sama kúpiť, ale potom som zistila, že Simča vyhrala od nich súťaž, takže dostala od nich dve fľašky a jednu mi darovala. No mohla som byť vtedy vďačnejšia a šťastnejšia?

Keďže všetci, s kým som tam bola, chceli ísť na radu poslední (pôvodne som chcela ísť aj ja, ale tá autogramiáda sa hýbala tak pomaly), zostali čakať na balkóne a ja som presvedčila Klárku, nech ide dole so mnou. Ja tam sama nepôjdem.
Za čo som jej moc vďačná♥.

K tomu státiu v rade vlastne ani nemám už skoro čo napísať. To, že sa rada vôbec nehýbala alebo to, že niekto že vraj neobjal Lukáša (tá osoba mala z pekla šťastie, že som sa nepozerala) je pre všetých dosť nezáživné.
Za to o tom, ako holky rozoberali na balkóne zábradlie by sa určite dali napísať celé slohovky😂.

Pamätám si, ako som v tej dlhej rade hľadala Natku, ktorá mala ísť na ten istý vlak, ako ja. Chcela som sa jej nejako opýtať, či už bola na autogramiáde alebo nie. Ale zo začiatku ma vôbec nevidela a keď už ma konečne zazrela, tak nerozumela, čo som jej naznačovala.
"Tak to zařvi.."
No ako myslíte.
"UŽ SI BOLAAA?" celá hala stíchla a všetci sa pozerali na mňa. To ticho...
Asi to bolo trošičku viac nahlas, ako som sa to snažila zakričať.
Odpovedala mi, že nie a ja samozrejme cez celý kulturák "DOBREE.."
Danajová, teší ma.

Rada sa zrazu zmenšovala a ja som bola stále bližšie a bližšie k ním. Viem, že už tam ma mrzelo, že vždy im chcem moc poďakovať za koncert, ale vždy sa toho bojím, alebo neviem, čo príde za blok. Ešte k tomu som chcela Petrovi povedať jednu ďalšiu osobnú vec a mne bolo jasné, že aj tak to skončí pri "môžem Vás objať"?

A tak to aj vlastne začalo. Hneď ako som k ním prišla, opýtala som sa ich na objatie. Už som spomenula aj v tomto článku, ako moc rada ich objímam?


To je fakt strašná fotka😂
Je moc zlé, že objatie s Petrom nemám na fotke (mám ale dve videá, čo mi to celkom nahradzuje, nie? Ďakujem moc Klárke a Verči za videa♥ - a Evičke za objímačku s Lukášom☺).

Petrovi som sa ospravedlnila za to, čo som potrebovala (o tom fakt inokedy) a najlepšie asi na tom bolo to, že on vážne nechápal. Seriózne netušil o čom som rozprávala a to napomáhalo tomu, že dnešok je jeden z tých najlepších dní, ktoré som kedy zažila.
Medzitým som sa im aj odvážila poďakovať za koncert, ale na to nebola žiadna reakcia, pretože nikto okrem mňa (a pár ľudí za zábranou netušil, o čom hovorím).
Ešte raz som sa ospravedlnila, za čo som dostala odpoveď od Lukáša otázku
"A za co, že jsi zdržovala na autogramiádě?"
Dobre Bundil. To si zapamätám nabudúce, keď niekto povie, že Slza je iba o Petrovi...

Inak bol toto asi vážne najkratší čas, ktorý som pri nich strávila. Fakt som mala ísť na konci...
Hneď ako som od nich odišla, na mňa čakali už tie najúžasnejšie zlatíčka a zdieľali so mnou tú radosť, aj keď ich to čakalo až neskôr.
Za tie ďalšie objatia (hlavne od Evičky, ktorá ma skoro udusila) som im bola šialene vďačná.
Vážne najlepší koncert s najlepšími ľuďmi.

Mám sem písať o našom Smajlíkovi, ktorého sme spievali hneď pri ich autogramiádovom stole ja, Klárka, Evička, Verča, Eliška a Sabča?
Aj keď tam zniem strašne falošne, video z nášho pokoncertného Smajlíka mi vždy neskutočne zlepší náladu. Mohla som s týmito ľuďmi zažiť ešte viac emotívenší deň? Opakujem sa, ale môžem za to, že tieto slová mi stále behajú v hlave a ja musím stále myslieť na to, aké to bolo úžasné?

Neviem akým zázrakom sa dostal k Evičke môj telefón (fakt si to nepamútám😄), ale doma, keď som si to video pozrela, bola som im za to strašne vďačná. Tak ako so Smajlíkom, aj toto video vie prebudiť tie najkrajšie spomienky.
V skratke, na tom videu je pozdrav od Evičky, Verči, Anetky, Simči, Barči, Sabči a Elišky No môžem byť vďačnejšia za takých ľudí?

Lenže všetko nádherné sa raz skončí a mne už za chvíľu mal ísť vlak. Neskutočne ma mrzelo, že musím opustiť všetkých tých úžasných ľudí. Najradšej by som s nimi zostala, ale vlak nepočká. Moc ma mrzelo to lúčenie so všetkými úžasnými ľuďmi, s ďalšími, s ktorými som si myslela, že sa ani nestihnem rozlúčiť, ale stihli ma dobehnúť ešte predtým, ako som dobehla zbytok, ktorý šiel na nádraží a moc ma mrzí, že som sa nestihla rozlúčiť s ďalšími mnoho ľuďmi.

Na nádraží som nakoniec išla s Naty, Natty, Libuškou a jej chlapom, Verčou a jej maminou a Romčou. Všetci išli na ten istý vlak, ako ja.

Tak a teraz si predstavte, že kvôli vlaku, na ktorý sa strašne ponáhľate, nestihnete byť na autogramiáde medzi poslednými, odídete skôr od tých najlepších ľudí a na nádraží zistite, že Váš vlak bude meškať 50 minút. Nevadí... Vážne v poriadku.


Po najdlhšej hodine v našich životoch alebo bitke dvoch opitých ľudí nám konečne naskočila koľaj, kadiaľ príde náš vlak.

Zo začiatku mi prišlo celkom zbytočné ísť za niekým, kto je od Vás cez polovicu vlaku, ale potom mi to až tak zle neprišlo.
Ja som totiž bola v druhom vozni, niekto v šiestom a niekto až v desiatom.
A to, že vlak bol očíslovaný odzadu ani nebudem spomínať, dobre?

Na začiatku cesty som bola zase s dievčatami, s ktorými som prišla aj vlakom tam, Povedali sme si nejaké zážitky a viacmenej sme boli vďaka únave ticho.

Keď už sa mi pomaly darilo zaspať, okolo nášho kupéčka prešlo/resp. zastavilo sa pri ňom pár dievčat. Až pri dlhšom zaostrovaní mi došlo, že ma tie úžasné zlatíčka (Natka, Romča a Libuška) prišli pozrieť♥.
Bolo to od nich strašne milé a aj keď ma zobudili, moc ma tým potešili.

Po nejakej tej hodine, keď som opäť verila, že sa mi podarí zaspať, mi Natka napísala, nech idem za ňou (a druhou Nattkou) do kupé, že je u nich sranda. Presne tak. Z dvojky do desiatky.
U nás v kupé všetci spali a tak mi bolo jasné, že to nikomu nebude prekážať.

Cestou som ešte stretla Romču, ktorá už na ďalšej stanici vystupovala. Objala som sa s ňou, rozlúčila a pokračovala do dvojky.

Úprimne, ani trochu neľutujem, že som tam šla, pretože u nich bolo vážne super. Už predtým medzi nimi a tromi nejakými chlapmi bola debata o Slze a keď som prišla ja, spomenuli na jednu slovenskú skupinu Horkýže Slíže. Aj tak nie sú lepší, ako Slza.
Vlastne sa to začalo tým, že si ma vezme nejaký starý Martin z Ostravy (pod podmienkou, že začne počúvať Slzu) alebo že máme od nejakého ďalšieho chlapa pozdravovať "toho nášho Lexu".
A čo môže byť lepšie, ako v nočnom vlaku spievať Holomráz, či Celibát s vokálmi od toho jedného chlapa?
Škoda, že sme to mali dať nakoniec tichšie kvôli nočnému kľudu.


Tak či onak, tento deň bol nezabudnuteľný. Ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem všetkým, ktorí ho mohli so mnou zažiť. Bolo to nezabudnuteľné♥

Špeciálne ďakujem Klárke Neherovej, Evičke Hammerovej, Verči Křižákovej, Sabči Muchovej, Barči Baštincovej, Simči Petruškovej, Anet Šoltýsovej, Verči Královej, Nattke Paule Horákovej, Natke Svobodovej, Libuške Kokoszynskej, Eliške Markovej, Tomášovi Pruchovi a Romči Plánkovej.
Ďalej moc ďakujem, že som mohla vidieť Alenu Uzlovú, Michaela Hájka, Kristýnu Pavelkovú, Simču Mrázovú, Terezu Hrnčiříkovú, Mišku a Natku Lovásové, Verču Kovářovú a mnoho ďalších úžasných skvelých ľudí♥

A HLAVNE SAMOZREJME ĎAKUJEM MOC SLZE ZA JEDEN Z TÝCH NAJLEPŠÍCH DNÍ♥

10.11♥

piatok 9. novembra 2018

Fabia YouFest 2018 (SLZA)


Najlepšie koncerty sú tie neplánované..

Ak mám povedať pravdu, aj keď som vyhrala lístky na YouFest, ani v ten deň, kedy sa mala akcia konať som tam neplánovala ísť.
Tak či onak, by som bola iba na Slze a potom by som šla niekam do mesta. Síce som vtedy bola v Prahe na pár dní, ale stále som bola toho názoru, že kvôli krátkemu, polhodinovému koncertu sa mi tam naozaj neoplatí chodiť.
Ostatné atrakcie a interpreti ma moc nezaujímali..

Tak a potom to prišlo... Neviem, akým zázrakom, ale hodinu pred začatím koncertu som už stála pred areálom, kde sa to malo odohrať.
Obišli sme stan, pretože sme si mysleli, že tam sa lístky iba kupujú. Pokračovala som dnu, kde si ma nikto nevšimol a tak som si pokojne vošla do palácu bez toho, aby mi niekto skontroloval lístok. Kamarátka také šťastie nemala a tak sme sa opäť vracali von, pre náramky, vďaka ktorým nás mali pustiť dnu.

Na hlavnom pódiu už hrala skupina Perutě.
Už pri vchode do haly som zazrela merch od Slzy. Prázdny merch od Slzy. To tam nikto tie veci nekontroloval alebo som sa tak moc ponáhľala k pódiu?

A potom to prišlo.. Desiatky ľudí, ktorých som poznala z predchádzajúcich koncertov, či zo sociálnych sietí. 
Tá radosť, že máte možnosť všetkých vidieť, bola nepopisateľná. Bola som neskutočne šťastná, že sa s nimi môžem už opäť objať alebo niektorých vidieť iba po prvý raz.
A to sa väčšinou s ľuďmi neobjímam... Slza a Slzaholici sú výnimka.

A presne o 15:00 to prišlo. Opakovala sa tá istá radosť, ako na prvom, druhom, či treťom koncerte.



Pri každom jednom koncerte je to niečim rovnaké a niečim zase odlišné od tých predchádzajúcich. Najkrajšie na tom je asi to, keď vidíte niekoho, koho roky podporujete, ako si plní sny. 

Ale späť k tomu koncertu. Každá pesnička bola jedinečná. Každú pesničku som si užívala nie len z dôvodu, že si ku každému textu nájdem časť zo svojho života, ale taktiež preto, lebo tento koncert patril k tým kratším (ako napríklad Ynspirology, ktoré bolo tiež úžasné).

A potom prišla pesnička, na konci ktorej má Lukáš sólo. Asi si viete predstaviť, ako som sa na to ja tešila, že?
Už pár sekúnd pred tým sa mi zdalo, že tú gitaru vôbec nejde počuť, ale dúfala som, že práve cez tých pár sekúnd pesničky pôjde.
Nevadí. Tak či onak, je to jediné video, ktorý som za celý koncert natočila a keďže je preto výnimočné, nechám si ho...

Na druhej strane, aj keď som sa nedočkala toho vysneného sóla, na ktoré som sa celé týždne tešila, myslím, že ten Lukášov úsmev aspoň čiastočne pokryje tú ľútosť.


Neviem ako vy, ale ja som s tou fotkou viac, ako spokojná...

Koncertu nemám čo vytknúť. Napísala by som tisícky viet, ako moc sa mi ten koncert páčil, ale to by som sa už opakovala z predchádzajúcich článkov. Jednoducho povedané, aj keď som sa tam nechystala ísť, so neskutočne rada, že som sa tam nakoniec dostala. Celý koncert bol perfektný a obsahoval snáď všetko, čo by mal pravý dobrý koncert obsahovať.
Úsmev, radosť, slzy...


Kto ma nájde, dostane čierno-bieleho bludišťáka.
A jedna z posledných pesničiek bola Lhúta. Tak, ako na predchádzajúcom koncerte si pamätám, že ma pri tej pesničke zaštípali oči. Ani teraz a ani vtedy som nevedela, či to bolo z tej radosti, z toho, ako ich vidíte naživo plniť si sny alebo z toho, že koncert končí. Prečo to takto rýchlo nemôže ubiehať v škole? Alebo na brigáde?
Našťastie som to celé rozžmurkala, takže nikto nič nevidel. Citlivka.
A potom prišla časť, za ktorú som Petrovi neskutočne vďačná. 

Pamätáte si, ako si Petr pri pesničke Lhůta záruční vždy sadne/kľakne na kraj pódia a nejakú časť spieva nejakému dievčaťu do očí?
No... Už som vravela, ako moc ho mám rada a ako moc mi na ňom záleží?

Dnes nechci je otevřít už ne, dokud se něco nestane...

Málokto si vie predstaviť tú radosť. Málokto pochopí, ako moc som mu bola vďačná za týchto pár sekúnd. Pre neho to je úplná maličkosť, ale on si neuvedomuje, že niekomu to napríklad mohlo úplne zmeniť náladu, či dokonca celý deň. A mám ďalší zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. 

Tiež to poznáte, kedy neviete, ako sa tváriť, keď sa na Vás pozerá? Už potom asi viem, prečo sa usmieval.
Som vtipná, keď spievam. Hodne.



Taktiež nemôžem zabudnúť na pesničky, pri ktorých Petr zoskakoval z pódia k fanúšikom (ďalšia vec, ktorú na nich zbožňujem. Ktorý iný interpret chodí tak často medzi fanúšikov?).

Páčilo sa mi, že väčšina ľudí za ním natiahlo ruku, on ich chytil a potom ho normálne pustili. Touto časťou prídem asi o veľa kamarátov, ale ja napríklad nemám rada, keď ho niekto chytí a ťahá k sebe, keď mu niekto tú ruku vnucuje alebo keď ho niekto ešte rýchlo chytí za ruku, keď už odchádza.
Týmto vlastne ľudia kazia celé to čaro toho.
"Petr ma chytil za ruku pri tej a tej pesničke," vážne? Kto koho chytil? A na druhej strane je Vám vážne jedno, že ak ho nečakane chytíte a ťaháte k sebe, môže kedykoľvek spadnúť?
To nadväzuje na môj posledný zážitok z koncertu (teda posledný, ktorý si pamätám).
Pri poslednej pesničke Holomráz Petr opäť zišiel z pódia medzi fanúšikov. Bola to posledná možnosť, ako za ním natiahnuť ruku a tak som to teda spolu s ďalšími desiatkami fanúšikov urobila. Tá atmosféra...

Tak a potom sa otočil a kráčal naším smerom.
Teraz vyzniem, akoby som opäť mala 13 (mám na to právo. V poslednej dobe mi fakt málo ľudí vie zlepšiť náladu alebo vyčarovať úsmev na tvári a Petr do tej menšiny patrí. Takže mám na 13 vo svojich sladkých 17 právo), ale je mi to celkom jedno.
Ale späť k téme.
Keď prišiel ku mne, prišli tie klasické pocity. Ten pocit šťastia, radosti - snáď všetky pozitívne pocity vložené do troch sekúnd.
Chytil ma za ruku a pri jednej určitej vete sa mi pozeral do očí. A zase sa usmieval.

Jen chtít se nebát...

Už som hovorila, ako moc ho mám rada? Zbožňujem tú jeho nefalšovanú radosť z toho, ako si plní sny, z jeho práce...

Tak fajn, prestanem s takýmito rozcitlivenými témami. V poslednej dobe mi takéto veci fakt nejdú písať.

Nasledovala backstage, o ktorej som samozrejme nevedela. Už pred koncertom som si totiž myslela, že backstage bola vtedy, keď som sa dostávala do prvej rady. Očividne nie.
Ako prvé mi napadlo, že by som sa tam mohla ešte teraz rýchlo zapísať, ale z nejakého neznámeho dôvodu som tú možnosť zamietla a tak mi nezostávalo nič iné, ako pravdepodobne neísť do backstage.

Nakoniec som však šla za veľmi milou Ingrid (ktorá mi takto zachránila život už po niekoľký raz), ktorá ma tam pustila.
"Ingriiid? Ja som sa tak trošku zabudla zapísať. Ale som vo fanklube, vážne. Cestovala som až zo Žiliny, však to pre mňa urobíš?"
Málokoho mám rada, ale ju áno.

Tak a poďme mi teraz plniť ďalšie sny spred troch rokov, kedy som ani len netušila, že sa na nejaký ich koncert dostanem. V prvom rade som nevedela, že to je tak ľahké. Roky dozadu som v tom videla toľko prekážok a teraz viem, že je to celkom fajn. Aj keď mohli by aj oni raz dojsť...

Už to vôbec nie je, ako kedysi. Prvé dva koncerty som sa ich neskutočne bála. Ja vážne neviem prečo, ale aj keď mi všetci hovorili, že Lukáš s Petrom sú úplne v pohode, stále som bola v takom zvláštnom strese. Tieto pocity sa celkom vyparili na Ynspirology a pokračuje to aj naďalej...

Otvorili sa tie veľké biele dvere a vyšli z nich oni dvaja (na čele s SBSkárom, ktorý nám povedal, nech sa zoradíme do dvojradu).

Ani neviem ako, už som bola na rade. Seriózne, aj keď tam bolo veľa ľudí, vyprázdňovalo sa to tak rýchlo. Na druhej strane som rada, že sa mi tie rady zdajú krátke ešte aj teraz.

Ešte len som k ním pomaly kráčala (veď ja mám vždycky čas, však?), keď už som počula to Petrovo "Čauko, kakauko."
Slovenčina s Petrom Lexom. V kinách od 31.2.2019. Na to by som náhodou šla.
Ani som nestihla otvoriť ústa, a Petr sa ma už ako klasicky pýtal, aká (dlhá) bola cesta. Inak ako ja by som tam mohla stáť aj desať minút a celý čas nech rozpráva on, mne by to vážne nevadilo. Baví ma ho počúvať...
"V pohodičke, veď ja som v Prahe už od včera..."
"Pěšky?"
"Ako klasicky," *úškrn*.
Ešte raz sa ma to spýta a potom ja mu navrhnem, nech ide peši na to Slovensko so mnou, vážne. 
Taak a teraz moja obľúbená veta z každého koncertu. Opakujem. Normálne sa neobjímam, ale ich by som mohla aj hodinu v kuse a nevadilo by mi to.
"Mohla by som Vás prosím objať?"
"Jasněě," zbožňujem Lukáša, keď sa konečne ozve.
"Samozrejme," ešte viac zbožňujem Petrovu ukrajinskú slovenčinu. To aj ja vyzniem tak vtipne, keď sa snažím rozprávať česky?

Tak... Pamätáte si na to, keď som Petra na HT v Ostrave objala tak, že som ho skoro zhodila? Teraz som konečne prvého objala Lukáša. A hádajte, koho som skoro zhodila? A hádajte, kto ma zozačiatku objal obomi rukami (ten, ktorý vždy objímal iba jednou)? 
Ja som už roky dozadu, že si nájdem spôsob, ako by ma objal obomi rukami. A toto bolo vlastne také celkom nečakané.
A zase to dlhé objatie s Verčou.
Verča dlho neobjímala nikoho, koho má strašne rada a konečne sa jej to opäť splnilo.
Buď ako Verča.
Pamätám si, ako sa aj Petr (chudák, asi zabudol, čo ho čaká) a aj Lukáš zasmiali.
"Vždyť tě propíchnu kostmi," zase tak Lukášov smiech.
Najšťastnejší Bundilofil♥ Vážne.

Len ma mrzí, že to vôbec nemám zaznamenané...
Nikdy nedávajte do rúk nikomu zrkadlovku. Radšej, nech Vás fotia mobilom. Myslím to v dobrom.

A ako správna Slzaholička musím mať s nimi fotku, však?

Napíšem pár viet, ktoré nemôžete preskočiť a zísť rovno na tú fotku pod týmto. Fakt si to najskôr prečítajte a potom to celé pochopíte.

Predstavte si, že idete na koncert. Predstavte si, že si dáte tmavý, červený rúž, ktorý vyzerá neskutočne dobre. A o pár hodín na to prídete s pocitom, že vyzeráte úplne úžasne za nimi totálne rozmazaná.
The end.

Stalo sa to už niekomu?

Toto sa nikam nemôže dostať. Zostane to iba tu, okej?
Milujem tú fotku. Vážne. Keď budem mať depky, vyskúšam miesto Petrových starých coverov a streamov najskôr túto fotku.
Hádam to pomôže.


Úplne normálne som sa rozlúčila a dúfala, že aspoň dnes ma to "druhé kolo" nenapadne. Tak ale poznáme ma, však?
Tá rada bola potom blbo zoradená, ani vlastne neviem, kto bol, kto nie a ja som sa pri nich nejako ocitla ďalší raz. Fakt ale netuším, ako som sa tam dostala. Úplne seriózne. Tak ale... Stáva sa.
"Nebyla jsi ty tady už?" Petr.. Kde mám slovenčinu?
"Jaaa? Nieee..."
"Jo, tak ty máš tady asi dvojče, viď?"
A teraz kto ma pozná, asi si vie predstaviť to seriózne prikývnutie, keď klamem.
"Aaaa.. Ako sa máte?" zahováračky level ja.
"Dobre sa máme," tu je tá sladká slovenčina...

Z tohto druhého a hlavne nečakaného kola mám aj fotky. Aj keď z toho prvého by to bolo určite lepšie...





Tak a týmto by som chcela poďakovať všetkým úžasným ľuďom, ktorých som mohla vidieť, porozprávať sa s nimi a objať ich.
Najväčšie poďakovanie však patrí Slze, bez ktorej by som tak perfektné zážitky nikdy nezažila♥

piatok 3. augusta 2018

Čo som robila na Ynspirology?


Všimli ste si, že moje jediné články sú iba z koncertov? To je snáď jediná téma, o ktorej som schopná písať snáď celé tisíce slov a nikdy ma to neprestane baviť. A tak som sa rozhodla, že tento blog bude niečo ako môj "denníček" z tých pár koncertov Slzy, čo zažijem.


Aj keď mám za sebou iba tri Slzine koncerty, vždy sa ma ľudia pýtajú, ako to, že mám toľko zážitkov. Čím to je, že niektorí nezažijú toľké zážitky na desiatich koncertoch, ako ja na jednom? Úprimne... Neviem. Nedá sa povedať, že mám 'viac' zážitkov, ako niekto iný, len ja ich pravdepodobne prežívam úplne inak, ako ostatní, kedže nemám tú možnosť na každom koncerte. A aj ak mám veľa zážitkov, tak to je určite mojím obrovským šťastím a z ešte väčšej časti mojou šialenou povahou.

Zozačiatku ten deň neprebiehal podľa mojich predstav, prvé minúty som chcela odtiaľ vypadnúť. Z mojich prvých dvoch koncertov som totiž bola zvyknutá, že som tam polovicu ľudí poznala a tak som sa nemusela s nikým nejako špeciálne dohadovať. Až v Prahe som si uvedomila, že to nie je ako v Ostrave a okolí, že z Prahy snáď nikoho nepoznám. 
Bola som síce dohodnutá s Alenkou Uzlovou, ale čo, keď ona mala prísť až o tri hodiny?

A tak môj začiatok festivalu Ynspirology začínal tak, že som od jednej do tretej sedela v tieni úplne sama. Keby tam bol aspoň jeden... Jeden jediný Slzaholik akéhokoľvek veku, naozaj...
Keďže som nemala ani len poňatia, kedy sa zaplní priestor pred pódiom, už pred treťou hodinou som si v tých 30°C išla sadnúť do toho priameho slnka, rovno pod pódium.

Až na to, že som sa tam doslova varila a na to, že som bola obkľúčená niekoľkými malými deckami, lebo tam nejaký YouTuber rozdával náramky, to nebolo také príšerné. To slnko ma tam zožieralo zaživa, prísahám. 

Celé desiatky minút som sa čudovala, čo tam robím sama. Viem, že niektorí ľudia čakávajú pred koncertom celé hodiny kvôli prvej rade a okolo mňa nebolo jediného Slzaholika. Kde sú všetci? Ja tým koncertom v Čechách vôbec nerozumiem. Tak kedy tam mám vlastne prísť?

Okolo štvrtej prišla Alča s kamarátkami a ja som bola neskutočne šťastná za to, že vidím nejakú známu tvár a ešte viac za to, že tam už nebudem horieť sama.
Ak preskočím to, ako sme tam vyše hodiny horeli, ako som si vyspievala hlasivky už pri skúške, môžeme konečne riešiť niečo zaujímavé, nie?

Čo tak napríklad to, ako sa Alča snažila nenápadne stalkovať Slzu? Tak nenápadne, že keď sa nazerala, kde sú, tak prešli hneď okolo nej? Alebo to, že ešte pár minút pred tým, ako sa malo ísť do backstage bola prvá rada ešte úplne prázdna?

Pôvodne som sa tam ani nechystala. V skupine som sa zapísala, keby sa náhodou stalo niečo, čo by mi umožnilo tam ísť, ale veľké nádeje som tomu nedávala.
Napríklad úplne prázdny priestor hneď pod javiskom. 
A tak som sa tam nakoniec dostala. Veď kedy najbližšie sa mi opäť naskytne takáto úžasná príležitosť? Naskytne sa mi vôbec niekedy?

A hádajte, koho meno prečítal Houba ako prvé?
Ako klasicky nás všetkých skontroloval a konečne sme mohli ísť za nimi. Konečne som prestávala ľutovať, že som tých päť hodín vlakom sem šla. 

Backstage v Prahe bol úplne rozlišný od toho v Havířove. Na mojom prvom koncerte nás bolo v backstage niečo cez tridsať, zatiaľ čo tu nás bolo myslím sedem.

Moje prvé pocity? Neviem. Asi to bolo tým slnkom ale až tak moc som to nevnímala. Už to nebolo ako kedysi, keď som sa bála na nich rozprávať, či nepoviem niečo hlúpe. Nikdy som neverila ľuďom, že ma to po pár ich koncertoch prejde a ja budem... Vlastne v pohode. Vždy som si myslela, že ja budem navždy pri nich taká tá klasická 'hanblivka', ktorá sa bojí ich vôbec pozdraviť. Toto sa zmenilo v Prahe a som za to naozaj vďačná.



Najskôr sa s nimi odfotilo jedno dievča a tak sme sa všetky ostatné rozpŕchli okolo, aby nás nemala na fotke. Väčšia časť zostala dole a samozrejme ja a ešte Nelča (normálne si tie mená pamätám) sme vyšli dozadu na kopček.


A potom sa presunuli k tej väčšej časti, takže aj my dve sme z toho mini kopčeka zlezli k ním.
„A vy jste odkud přiletěli?" Petrov humor je život.

Prišlo klasické rozprávanie. Ako klasicky, iba som tam tak stála a stalkovala tých dvoch. Tento raz to už nebolo zo strachu, hanblivosti, teraz som si pravdepodobne všetko nechávala na autogramiádu. 
Fanklub sa nejako rozrozprával, teda pochopiteľne až na mňa. Fakt som bola celkom v pohode. Vôbec netuším, prečo som tam zostala iba tak ticho stáť. 
Celkom ma bavilo počúvať ostatných rozhovory s nimi a tie svoje som si vlastne nechávala na neskôr. Veď do autogramiády bolo ešte dosť času...
Neskôr som sa aj ja presvedčila do toho, že aj ja sa pridám do rozhovorov, teda vlastne nejaký Lukáš Bundil ma do toho svojím spôsobom dokopal.
Keď si uvedomím, ako ma v tom Havířove mrzelo, že som mu nič nepovedala a on sa potom sám začal rozprávať... Tieto časti nenávidím písať. Vyzerá to, ako by som bola vlhká trinástka, ktorá piští už vtedy, keď sa na ňu jej crush pozrie. Taká nie som. Vážne nie...

„Jaká dlouhá byla cesta?"
*spracúvava... Spracúvava..* Takže cesta. 
Že by si svoju obľúbenú fanúšičku pamätal🙂?
„Noooo... Päť hodín."
„Jako pět hodin pěšky?" opýtal sa Petr, hneď ako som mu na to odpovedala.
Stále zbožňujem jeho humor. Keď budú mať koncert v Žiline, domov ide peši. 

Nasledovala spoločná fotka do fanklubu a ja som sa tam objavila pri Lukášovi. Naozaj neviem, ako som sa tam dostala. To už bol taký reflex, alebo ja neviem. Tento raz mi ale nemal kam újsť, ako na Tour v Ostrave (presne vtedy, keď stál pri mne a ich manažérke sa nepáčilo, že Lukáš bol vzadu🙂).
To, ako sa tam tvárim, nevnímame. Vnímame iba to, ako si to užívam.
Potom sa nás opýtali, ako sa tešíme na náš súkromný koncert a mne to začalo dochádzať až vtedy. Určite nás tam nebude moc. Veď keď sme odchádzali do backu, pri pódiu nebol takmer nikto. A to som sa bála, že ak by som náhodou zablúdila do backstage, že by som sa nedostala blízko pódia. Pri najlepšom tak piata rada. Teraz som mala opäť nádej, že sa dostanem aj do tej svojej vysnívanej prvej rady.

Padla posledná otázka a to tá, či budú hrať Nový obzory. Ani si vlastne nepamätám, kto sa to opýtal, ale viem, že odpovedal krátke „ne."
No a keďže som aj ja bola zvedavá a nedokázala som vydržať tých pár minút, opýtala som sa na dve pre mňa dôležité pesničky z druhého albumu.
„A smajlíka?"
„Uvidíš," tentoraz neodpovedal Petr ale Lukáš (a všetci si určite viete predstaviť ten úsmev a tón, akým to povedal).
„Ááá Ani vody proud?"
„Uvidíš," zase.
To nie je fér. 

No a poďme ku koncu k tým fotkám 'každý sám'.
Už som hovorila, aká som bola šťastná, že nás tam bolo tak málo?

Vôbec som nechcela byť prvá a tak som sa držala celkom vzadu. A aj keď som sa s nimi išla odfotiť (pred)posledná, ubehlo to šialene rýchlo.
A keďže všetci vieme, že ja jednoducho nemôžem byť ako ostatní, nemôžem sa fotiť normálne na telefón, ja musím mať fotku na zrkadlovke. Tak ale čo, keď tam nikto so zrkadlovkou nevedel?
Aspoň som ich zdržala. ostatné Slzaholičky boli určite šťastné.

Mám začať básniť o tom, ako Petr učil našu 'fotografku' fotiť? Na hodiny fotografovania s Petrom by som chodila. Vlastne na akékoľvek hodiny s Petrom by som chodila. 
Páčilo sa mi sledovať Petra, ako sa hra s mojou zrkadlovkou.

Za toto skočím Petrovi pod auto. Nie, neviem prečo práve jemu.
No a potom prišiel ten úžasný koncert. Vrátili sme sa na svoje miesta, samozrejme do prvej rady, ktorá bola stále celkom voľná. Prísahám, že som nás tam pred tým koncertom napočítala 17. Sedemnásť a ja som sa tam vlastne tri hodiny piekla zbytočne.
Na pódiu bol ešte stále moderátor, ktorý okomentoval náš príchod. Keďže ja som mala na sebe Slza tričko, pochopil, že všetky budeme pravdepodobne ich fanúšičky. Potom sa (samozrejme mňa, keďže som mala ich tričko) opýtal, prečo práve Slza. Uťahuje si zo mňa? Pochopiteľne, že neodpoviem ani na takú primitívnu otázku. Bola som ako nadrogovaná, tak čo odo mňa čaká?
Splietla som tam niečo s tými slzami smútku a radosti a opýtala som sa ho, či som odpovedala dobre. On mi na to, že nevie, že ja som tu fanúšička, nie on.

A uťahoval si z mojej slovenčiny. Jediný, kto si môže uťahovať z mojej slovenčiny, je Petr Lexa. 

A potom sme sa konečne dočkali. 



Pôvodne som si myslela, že o koncerte ani nebudem mať čo napísať, ale mňa ku každej veci niečo napadne.


Koncert bol úžasný. Neskutočne úžasný. Aj keď ubehol tak rýchlo, užívala som si každú jednu sekundu. A mala som šťastie, že som si tesne pred Slzou 'vyspievala' hlasivky, pretože podľa mňa by som prekričala aj Petra s mikrofónom. 
Tie pocity sa vlasfne nedajú nijako opísať, človek to všetko musí najskôr zažiť.

Opisovala by som to, ako sa mi Petr niekoľkokrát pozrel do očí, ale mimo tých, čo sedeli na dekách sme tam boli iba my v predu. Takže by som to nemala brať až tak špeciálne, ako som to brala... To bol taký nezvyk... Tak málo ľudí. Ale páčilo sa mi to. 
Alebo to, ako sa mi Petr niekoľko sekúnd pozeral do foťáka, práve keď mi nešlo fotiť?

A konečne prišla pesnička s najkrajším textom a hlavne najlepším videoklipom Ani vody proud. 

Pamätáte si, ako sa mi Petr pozeral v Ostrave pri Holomráz Tour pri časti „vím, že jsme víc než jen vlečnej vůz jenž musí táhnout" do očí? Nie, tak si choďte prečítať Holomráz Tour z môjho pohľadu.

Ten text mi vtedy prirástol k srdcu a vždy, keď počúvam tú pesničku a je tam tá časť, spomeniem si na to turné. Strašne rada spomínam na koncerty. 




Ak mám byť úprimná, túto časť si vôbec nepamätám, všimla som si to až doma, keď som pozerala videá. Pamätala som si, že sa pri AVP pomýlil, ale na koncerte som si to nerozoberala až takto dopodrobna. 

Jednoducho povedané, na začiatku si Petr splietol text.
Opäť si prosím spomeňte na to, ako sa mi na Tour pozeral pri tej jednej časti do očí, dobre?
Pozrel sa na mňa totiž právte vtedy, keď miesto textu vím, že jsme víc než vě větru list splietol vím, že jsme víc než jen vlečnej vůz. Pre niekoho je to iba blbá náhoda. Tak sa mi pozrel do očí, pomýlil sa a začal spievať tú časť pesničky, ktorú sa mi už strašne dávno pozeral do očí. Prečo by si to mal pamätať?

Ale ja mám v tomto vlastný svet, čo znamená, že sa pomýlil, pretože si spomenul na Holomráz Tour v Ostrave a začal spievať tú časť. Pamätal si to za tie mesiace, okej🙂?



Asi toľko k mojej neuveriteľne bujnej fantázii. Ale aj keď je to iba náhoda, neskutočne to do seba zapadá...

Prišla rada na fotenie cez koncert a Petr bol samozrejme predo mnou, čiže na tej fotke so všetkými samozrejme nie som. Najviac ma ale potešilo, keď šiel medzi fanúšikov a ešte s nami urobil pár fotiek♥. To bolo od neho fakt milé..
"Odfoťte se jednou-dvakrát," mám tam z toho koncertu štrnásť fotiek, ale nevadí.

Konečne mám fotku s ním, na ktorej vyzerám celkom dobre...
Koncert sa blížil ku koncu. Vtedy som ešte nevedela, že moje najväčšie 'zážitky' ešte len prichádzajú.
Keď spievali poslednú pesničku, cítila som, ako ma zaštípali oči. Ale keďže už som veľká, podarilo sa mi nerozrevať. 

Chcete vedieť aj o mojej konverzácií (fakt to nebola hádka) so Slzinou manažérkou po koncerte? Myslím, že minimálne Slovákov by to mohlo určite zaujímať.

Vlastne som bola celkom milá, len ja mám v povahe, že keď si za niečim idem, tak ja proste neustúpim. 

Najskôr mi klasicky odpovedala, že pokiaľ by ich tam niekto pozval, nebol by žiaden problém. Asi čakala, že touto ľahkou vetou sa ma zbaví. Určite. Prišli moje rôzne argumenty. Určite ich sem už museli pozvať desiatky ráz, ved sú celkom známi. Preto mi to celé, čo mi rozprávala, nešlo do hlavy.
A tak som jej vlastne nedávala pokoj a nútila ju neodbačať do témy. Vždy, keď to nejako obišla, opäť som sa vrátila k tomu pre mňa najdôležitejšiemu, Slza na Slovensku.
Možno, keby som ju stále nezasypávala otázkami, toto by mi ani nikdy nepovedala.
Nikdy som ju nemala za zlú - občas som síce mala podozrenie, že má niečo proti Slovákom, ale to je iné (CD, ktoré mi malo prísť deň predtým, ako sa predávalo, mi prišlo po mesiaci, diky...).

A Slováci? Viete, čo som z nej nakoniec vytiahla?
„Dostávame pozvánky i na Slovensko, ale já je všechny odmítám."
Vedia o tom takí Lukáš s Petrom? Oni vždy píšu, že prídu tam, kam ich organizátor pozve. Tak očividne nie. 
Prišlo mi totiž zvláštne, že by práve ich, tak skvelú skupinu na Slovensko nepozvali.
Fakt ma zaujímalo prečo to všetko odmieta. Čo má proti nám?
„Tam by přišlo strašně málo lidí." keby nám dala aspoň šancu. Ale vážne takáto výhovorka? Ako to môže tvrdiť? Myslím, že na Slovensku je celkom dosť Slzaholikov a keby bol nejaký koncert niekde v strede Slovenska, tak by určite prišli pozrieť z každej časti. 
A tak zo mňa vyšlo, že k nám na Slovensko prišlo určite viac ľudí, ako dnes do Prahy. Vravela som, že keď si za niečom idem, tak sa iba tak nevzdám. 

A keďže videla, že odo mňa pokoj nedostane, povedala, že ak sa jej podarí, tak na jar uskutoční nejaký koncert na Slovensku. A taktiež povedala, že jej slovenské ciele sú Bratislava a Žilina (čím ma potešila, pretože nemala odkiaľ vedieť, že ja som zo Žiliny, takže to nepovedala iba tak). Tak ale... Poznáme tieto reči... Koľkokrát to už povedala? Minulú jeseň, jar, túto jeseň a zase túto jar? Už tomu verím asi tak nejak, ako keby mi niekto povedal, že Lukáš sa rozvádza s Martinou kvôli mne. Takže tak. 

Potom som jej povedala, že u nás bolo mnoho českých interpretov a že to dopadlo úžasne. Vraj nemám Slzu porovnávať s Kryštofom alebo Chinaskami. Prečo nie? Na to, že sú na scéne tak krátko, dosiahli toho dosť, nie?

Túto časť dňa už nebudeme riešiť, okej?



A konečne môžem začať písať o autogramiáde. Keď sme vošli do tej bubliny, všetci tam sedeli na tých sedačkách, čomu som vôbec nechápala. Nemalo by sa stáť v rade? Alebo ja neviem. Aj tak som sa samozrejme pridala a tiež som si tam sadla.

Keď prišli na miesto, opýtali sa nás, prečo tam tak sedíme, či od nich čakáme nejakú prednášku.
To by som nebola ja, keby som to neokomentovala.
„Po slovensky," 🙂🙂🙂.
Petr ale počul 'o Slovensku'. Myslím, že na ten deň som rečí o Slovensku mala už dosť...

Začali sa podpisovať a ja som si medzitým obsadila sedačku, na ktorej sa tak úžasne krátil čas a úžasne sa tam ležalo (áno, Slza sa podpisovala meter a pol odo mňa a ja som si tam ležala. V pohodičke.).

Pomaly prichádzal rad na mňa, ale čo ma prekvapilo, vôbec ma to nedesilo, ako v Ostrave. Ten cirkus bol vtipný na to, že som mala mať v ten mesiac čerstvých 17. 

Už dávnejšie som si kúpila CD z Lukášovej starej skupiny. Kedysi som si vystalkovala o ňom snáď všetko. Staré dobré časy..
Keďže napríklad ja nenávidím, keď niekto rieši moju minulosť, tak som Lukášovi napísala (nemohol si to pamätať, to boli celé mesiace dozadu), že či by mu nevadilo, keby som si to CD doniesla podpísať. Inak by som to neurobila...
„Taaaakže... Je mi jasné, že za toto zhorím v pekle, alee... Luky? Podpíšeš sa mi?"

Keby ste videli ten Lukášov smiech. Ja som vedela, že sa bude tváriť neskutočne milo, ale že až takto? Ten úsmev...
Petr zo začiatku vôbec, ale že vôbec nerozumel, ale Lukáš mu potom ukázal ten obal z toho CD, čo som si doniesla podpísať a potom to pochopil aj on.



Asi ešte nikdy som nevidela od nich dvoch toľko smiechu. Viete, aký je to úžasný pocit, keď ich oboch rozosmejete práve vy?
„Otoč to, tam skáču," Lukáš z toho mal vážne dobrý deň.

A kým sj Petr listoval, čo všetko tam bolo napísané, Lukáš sa ma pýtal na CD.
Čo keď ja anglicky neviem a text je na internete iba od tej jednej pesničky?

„N-noo... Ako... Tie pesničky sú fajn, ale s mojou angličtinou viem text iba z jednej," tak na to, že v Ostrave som mu ledva ledva povedala to jedno slovo, teraz to bolo úplne iné.

A taktiež mi to prišlo celkom vtipné, pretože rok a pol dozadu som to CD chcela vlastne iba preto, že tam bol 'mladý' Lukáš. 
~Učíme sa anglicky s dvadsať ročným Lukášom.

A viete kto má podpis aj s venovaním so srdiečkom? Lukáš mi povedal, že nech si dám pozor, nech sa mi to nerozmaže. Či som to nemala hneď pod prstami?

Na to, ako moc som sa bála jeho reakcie, to vyšlo až moc dobre...

Potom som sa ich opýtala na objatie. Určite muselo byť komické sledovať ma, ako tam asi päť sekúnd stojím, striedavo ich sledujem a uvažujem, koho prvého objať.
A tak som sa nejakým zázrakom dostala ku prvému Petrovi.

Ehm... Pán Bundil?🙂
Kto ma pozná vie, že to nebolo iba také objatie, ako ostatní. Ich dvoch proste nedokážem po jednej dvoch sekundách pustiť a tak sa vlastne vždy musí prvý odtiahnúť Petr, pretože inak by som ho pravdepodobne držala ešte teraz.

Viete čo sa mi na Lukášovi strašne páči? objatie s ním by mohlo byť nekonečné. Nech držím akokoľvek dlho, nikdy sa neodťahuje. Preto vždy musím uvažovať ja, kedy je to tak akurát a kedy je to moc. Väčšinou sa odtiahnem, keď je to moc, ale to je jedno, nie?





Keby som bola perverzná, povedala by som, že na tej prvej fotke Lukáša obchytkávam (a jemu sa to podľa jeho výrazu páči) a na ďalších dvoch ma nenápadne vyzlieka (ten sveter🙂). Ešte že perverzná nie som, však?

No a nakoniec klasická fotka. Predstavte si, že sa konečne na fotke s nimi tvárite konečne normálne a ona je nakoniec rozmazaná.


Však by bola celkom okej?

No a tak som od nich odišla. S podpiskartou a podpísaným CD. Vždy som chcela mať venovanie od Lukáša. Veroničke... Čo s tým stále mám? Mala by som si vymyslieť nejakú normálnu prezývku.

A ako poznáme mňa, ja som sa k ním jednoducho musela ešte raz vrátiť. Cítim sa, akoby som mala 13. Vo vnútri budem asi stále hrdá trinástka. 

„Podpíšete sa mi ešte raz, prosím, keď už vás nikdy neuvidím?"
„Ty už nás nechceš vidět?"
„Nie aleeee... Vy ste vždy tak ďalekoo..."

Takže ich už nechcem vidieť. Pf. 

Človek by povedal, že toto by bol úplný koniec dňa, tak ale samozrejme, kým sú tu, musím mať fotky aj s ich autami, nie?


No a teraz si predstavte, že úplne nevinne obchytkávate Slza auto, fotíte sa s ním a nakoniec sa opýtate, koho vlastne bolo toto auto. Malo lepšie miesto na fotenie, nemôžem za to. 

V tejto póze, ako som na tej fotke, som sa opýtala, koho to auto vlastne je, keď podo mnou zablikalo. A už som iba počula Petrov hlas, ktorý bol hneď pri aute.
„Holky, co mi to tam děláte s autem?"
*Nenápadne sa odťahujem a tvárim sa, že neviem, o čom hovorí.*
Horšie bolo, že z prednej strany sa ísť nedalo, pretože tam boli samé kríky a on vlastne stál z tej zadnej, takže moja nenápadnosť mi moc nevyšla.
„A Petžeee? Neodvezieš ma prosím do Žiliny?" asi som sa doteraz nestrápnila dosť.
Tak ale na druhej strane, aspoň mám zážitky. 
„Do Žiliny? Na co? Odtud je můj nejlepší kamarád. Pavel Cvoliga."
Fakt som jediná, kto nevedel, že Pavel je zo Žiliny? Čo som to za fanúšičku?
„Počkaj... Zo slovenskej alebo českej?"
Cvoliga je fakt zo Žiliny. Prečo som to nevedela?

Potom sa s nami milo rozlúčil a vrátil sa ešte do areálu od Ynspirology. Pomaly sme sa vracali, pretože som minimálne ja nechcela zažiť už ďalší trapas. Tak ale keď ja mám také veľké šťastie, keď ide o trapasy, pred pánom Lexom, tak toto nebol ai zďaleka koniec...

A teraz si predstavte, že cez celé parkovisko básnite o Petrovi. Rozprávate o tom, ako bolo fajn, keď sa na vás napríklad na koncerte pozrel alebo-... To je vlastne jedno. Predstavte si, že rozprávate na parkovisku o niečom, čo je spojené s ním a on je vlastne vaša hlavná téma.
A hádajte, kto ide zrazu naproti nám s úsmevom od ucha k uchu? Môže byť dnešok ešte trápnejší?

To proste nešlo. Ja som sa začala smiať a úprimne, ani neviem prečo. Prišlo mi to celé vtipné a na druhej strane, Petr predsa vždy vravel, že všetko napravíte smiechom, nie?
Tak ale bolo fajn, že sa smial s nami. Aspoň nie je ten typ človeka, ktorý sa na vás pozerá pohľadom "aha?", aj keď to on mi vlastne dostal do hlavy, že úsmev a smiech sú lieky na všetko. 
Konečne nastúpil do auta a ja som verila, že dnešok už bude pokračovať normálne.
Mimochodom, Petr nám z auta potom ešte zakýval. To bolo milé...

Ale ten môj 'normálny' deň pokračoval tak, že práve vtedy, keď som mala rozložené veci po polovici parkovacieho miesta, objavil sa tam Lukáš. Ja si tam sedím na zemi, okolo mňa moje veci a akurát vychádza Lukáš. Ľudia ale prísahám, že takto rýchlo som si ešte nikdy nič neupratala (nenaházala) do tašky.

Nehovorí sa náhodou, že pokiaľ sa Vás človek snaží ignorovať, tak k Vám niečo cíti?Nechcem sa chváliť, ale keďže telefonoval, ani sa na mňa nepozrel. 
Bez toho, aby nám zablikal alebo zakýval odišiel z parkoviska, čo ma trochu mrzelo. Nie dlho, pretože to robil z lásky ku mne🙂. 

Tak a to by bolo z Ynspirology asi všetko... To, ako sme tam videli Menta a baby sa s ním fotili ani opisovať nebudem, pretože ak nerátam Petra, tak ja YouTube vôbec nepozerám, čiže by to bolo úplne zbytočné...

A chcete počuť ešte jeden, posledný trapas?🙂

Ten, kto ma pozná, pozná aj môj 'humor'. Ten, kto ma pozná vie, ako som to myslela, ale toto mi asi vážne nevyšlo.

Keďže ma Petr označil na instagram stories a mne to prišlo, hodila som si to na stories.
A ja keďže vôbec nerozmýšľam, hodila som si ten screen na svoj ig s anketou 'som slávna?' a odpovede 'áno❤' alebo 'áno🙂'. A Petr samozrejme nemá šancu pochopiť tento typ humoru, veď kto normálny by ho asi aj pochopil, nie?
Komu by napadlo, že nejaký Petr Lexa nebude mať o jednej v noci čo robiť a tak bude stalkovať stories? 
Ja som ho tam ani neoznačila a to bola tak neskutočne blbá story, tak ale čo čakáte odo mňa o jednej v noci, keď som bola totálne mŕtva?🙂

Na druhej strane to bol neskutočne užitý deň a ja by som ho určite nemenila. Som rada za všetky tie zážitky a trapasy, ktoré mi teraz už len vyčaria obrovský úsmev na tvári a verím, že nad nimi budem myslieť ešte hodne dlho.

Taktiež som neskutočne vďačná všetkým, ktorým tam so mnou boli (hlavne teda Slze❤). Rozhodne to bol najkrajší deň týchto letných prázdnin!❤

29.7.2018❤

V.


nedeľa 4. marca 2018

Holomráz Tour Ostrava mojimi očami

Presne pre takéto chvíle sa oplatí žiť. Ako to povedal Petr na koncerte? Pre chvíle, pri ktorých máte motýliky v bruchu, cítite radosť? Neviem prečo, ale celý ten opis mi padol na ten koncert... Je celkom iné počuť, či čítať o tom, ako všetok ten nával emócií aj naozaj prežiť. 



Ak mám byť úprimná, pôvodne som ani nevedela, či na ten koncert chcem ísť. Z.nejakého neznámeho dôvodu ma tá závislosť prešla, minimálne sa stiahla niekam dozadu.
S mamou sme si dali celkom fér stávku. Pokiaľ nebudem mať na vysvedčení žiadnu trojku, tak na Slzu pokojne môžem ísť. Problém bol v tom, že mi to povedala až tesne pred Vianocami, keď jediné moje dve známky v manažmente boli 5 a 4. Síce neviem ako sa mi to podarilo, ale povedala som si, že kvôli Slze čokoľvek a zrazu som to nejako vytiahla. Ale vtedy sa tá moja závislosť akoby 'vyparila'. Na nejaký čas zmizlo všetko spojené s nimi a ja doteraz nechápem prečo. V ten deň som si povedala, že jedna trojka na polroku mi na vysokej neublíži a taktiež to, že nemám dôvod sa snažiť (kvôli Slze). Myslela som si, že už nikdy to nebude také, ako kedysi a tak som s pokojným svedomím povedala matikárke, nech mi tú trojku zapíše. Ešte v ten večer som si uvedomila, že to bola snáď tá najväčšia hlúposť, akú som kedy urobila. Takmer tri roky toho všetkého chcem zahodiť iba kvôli tomu, že posledný mesiac to už nie je ako kedysi? Vedela som, ako moc by som toho potom ľutovala a tak som sa v deň, kedy mali byť zaokrúhlené všetky známky opýtala, či by sa nedalo s tou matikou ešte niečo robiť, že je to pre mňa naozaj dôležité...

A tak nejak som sa tam dostala...

Preskočme ten nudný začiatok, kedy som obišla celú arénu, aby som našla ten správny vchod alebo to, ako sme tam aj s niekoľkými ďalšími Slzaholikmi mrzli o dvadsať minút viac, ako sme mali.
Pôvodne to bolo naplánované tak, že výhercovia od Relaxu a my z fanklubu pôjdeme dnu do haly o 16:00. Až dvadsať minút potom niekto povedal, že stojíme pri zlých dverách, že musíme ísť do iného vchodu. Škoda len, že tam je tých vchodov trošičku viac..
A tak sme takmer všetci bežali na druhú stranu arény, To som asi schytala za to, že som si mesiac pred koncertom povedala, ako budem každý deň chodiť do fitka. Nevyšlo. Dobehli sme tam a práve vtedy prišla tá panika. Čo ak sa to už začalo, nejaká časť z fanklubu je už tam a nás tam nepustia? Úprimne... Vtedy som si myslela, že sa tam rozrevem. Ten deň mal byť úplne dokonalý. A teraz? Nielen, že by som prišla o backstage, ale kde by som vlastne stála? Pri mojom šťastí som mohla dostať prinajlepšom šiestu radu a aby toho nebolo málo, stál by predo mnou nejaký dvojmetrový chlap. A potom vyšla z haly nejaká pani, ktorá nám povedala, že sme opäť pri nesprávnom vchode. Chudneme so Slzou...
A tak sme všetci bežali k ďalšiemu vchodu, kde nás už našťastie pustili. Neviem, ako to bolo v ostatných mestách, ale vôbec nám nekontrolovali vstupenky. Mohol sa tam ktokoľvek prepašovať a oni by na to nepovedali nič? No dobre.
Konečne sme sa dostali do tepla a tam na nás čakala Slzina manažérka. Počkali sme na všetkých, kým sa ohlásili a potom nás konečne pustili na štadión. Vnútri nebol okrem pracovníkov nikto a tak prvé, čo väčšina ľudí spravila bol beh k pódiu. Prvá rada je prvá rada... Úprimne.. Lepšie miesto, ako to, ktoré som ja dostala, som si nemohla ani predstaviť. Prvá rada napravo. Možno som vyberala podľa toho, kde bude Lukáš. Možno. 

Klasicky vyšli na pódium a špeciálne iba pre nás zaspievali a zahrali dve pesničky z CD Katarze, ktoré sme si sami vybrali. Asi si dokážete predstaviť, aké to bolo pre mňa.. Človek vlastne ani nevie, či to všetko nie je iba sen alebo si to dokonca nevymyslel z potreby, že ich už nutne potrebuje vidieť. 
A potom tam zrazu obaja stáli a človek nevedel, na ktorého sa má pozerať skôr. 

Ako prvú pesničku nám zahrali Celibát, ktorý prebiehal celkom normálne. Teda vlastne normálne, ale fakt úžasne. Bolo nás tam fakt málo a to bolo na tom najlepšie. Toto je jedna z výhod byť vo fanklube. Pre mňa, ako niekoho, čo na koncerty vôbec nechodí, bolo fakt skvelé konečne opäť využiť tú možnosť Slzaholika.



Po Celibáte prišli Pouta. Tú pesničku mám fakt rada a to tentoraz nie preto, že je Petrova obľúbená. 
Najskôr to bolo úplne v poriadku tak, ako pri Celibáte. Petr s Lukášom na pódiu a niekoľko fanúšikov cez prvé dva rady. Čo viac si želať, nie? 
A potom Petr zišiel z pódia ku zábrane, k nám, fanúšikom a niektorým fanúšikom dal mikrofón pred ústa, nech odspievajú slovo, či nejakú časť pesničky. Napadlo mi, že je to naozaj skvelý nápad, najmä pre tých, čo by si s ním radi zaspievali. Bola som šťastná za nich, pretože viem, aké z toho majú pocity. Priala som tých pár sekúnd toho šťastia. A potom som tu bola ja, ktorej ku šťastí stačilo iba to, aby sa na mňa pozrel. Viem, že neviem spievať a dúfala som, že mňa jednoducho obíde a ten mikrofón dá na niekoho vedľa mňa. Ale všetci dobre poznáme Petra Lexu. 
Postavil sa priamo nado mňa a to bol asi jediný raz, kedy som si priala, aby ma prehliadol. A potom prišiel ten jeho Lexovský úsmev a i keď som zúfalo krútila hlavou, odťahovala sa od zábrany, vlastne som robila všetko preto, aby ten mikrofón nedával ku mne, lenže Petr je Petr. 
Rány, co čas, jak už vím nespraví...
Od 2.3.2018 nenávidím tú časť z tej pesničky... Petr sa zatváril asi tak, že pochopil, že predo mňa dávať mikrofón nie je dobrý nápad. 
Mimochodom... Ževraj som potom bola strašne červená. Niekto by povedal, že to je milé. Ja som mala vtedy chuť prepadnúť sa pod zem.
No a potom následovalo veľké fotenie so všetkými výhercami a členmi fanklubu.


Ani neviem ako, ale stála som pri Lukášovi. Fakt netuším ako som sa k nemu doatala. 
Povedal, že nech sa dáme tak, aby nás bolo vidieť na fotke. Ja som pri tebe. Ja som spokojná. Veronička nám zabudla, že toto nie je internet, ani nejaký sen, že naozaj stojí pri mne. Našťastie sa zasmial, také veci predsa ako hudobník počúva každý deň, nie?
Mohla to byť úžasná fotka, keby sa pred Lukáša nepostavili tí traja vysoký ľudia (on je fakt niekto vyšší, ako Lukáš) a tak musel ísť k ním. Vlastne sa dá povedať, že predo mnou svojím spôsobom ušiel...

A po fotke si už šiel každý na svoje miesto, pevne sa držať zábradlia, aby im nikto nezabral prvú radu. To, ako som nedosiahla na svoju tašku, ktorú som si dala na druhú stranu zábran a potom mi ju podával nejaký random pán odignorujeme, dobre?
Okolo prešla Celeste a niekoľko ľudí sa s ňou išlo odfotiť. Moc ju nemusím a nechcela som sa moc vzdať tej prvej rady. Iné to však bolo, keď tadiaľ o pár minút prešiel Houba. S ním predsa fotku mať musím. Bez debaty. 


No a potom prišli tie dve dlhé hodiny čakania. Ubehlo to síce pomaly, ale predsalen nakoniec vyšli hore na pódium a znovu sa v nás, vo všetkých fanúšikoch rozlial ten nádherný pocit motýlikov, o ktorom hovoril Petr. Perfektný koncert začali pesničkou Chmýří pampelišek.



Na začiatku koncertu ma asi najviac potešila pesnička Noci beze ztrát. Teda najmä to sólo, ktoré Lukáš zahral na našej strane. Čakala som, že kedže na našej strane je stále, že pôjde do stredu alebo na druhú stranu, ale on zostal pri nás. To ma tak veľmi potešilo. Už odkedy hral v Xindlovi X, som chcela jeho sólo počuť naživo. A teraz som ho mala priamo pred sebou. Jeden z desiatok nezabudnuteľných zážitkov z toho večera.




Ale dosť o Lukášovi. Veď koho zaujíma to moje fanúšikovské bláznenie? Koho zaujíma to, že keď sa pohol smerom k nám, som drgala všetkých naokolo, nech sa pozrú a on sa práve vtedy na mňa pozrel a usmial sa? Pripadám si fakt akoby som bola nejaká američanka na svojej obľibenej vypredanej skupine. No čo... Tak sa usmial na mojom bláznení. Nemusím to prežívať zase až tak moc...


Každá ich pesnička má svoje čaro. Niečo, čo pochopí iba ten pravý Slzaholik. Každú z nich som si vychutnávala tak, akoby to bolo poslednýkrát. Mám taký pocit, že to pravdepodobne aj bolo poslednýkrát.

Myslím, že približne do polovice to bol celkom normálny koncert. Teda vlastne asi tak normálny, aký môže Slzaholička v prvej rade zažiť. 

A takéto to bolo až do pesničky Smajlík. Radosť z každej pesničky, Petrovho, či Lukášovho pohybu. Prežívanie tých najkrajších chvíľ najlepšie, ako to ide. 
A potom to prišlo... Smajlík je moja srdcovka, ako som ju počula prvý raz, revala som pri nej. Kto mal vedieť, že to také bude aj vtedy, keď si ju vypočujem naživo?


Musím uznať, že najskôr som sa celkom perfektne držala. Dokázala som vnímať tú pesničku, i keď so slzami v očiach. Dojala ma už na začiatku, ale stále som si hovorila, že sa tam nemôžem rozrevať. A ešte v prvej rade. 
Tá pesnička je naozaj nádherná. Jej text mi pripomína Petra. Toho usmievavého, večne šťastného Petra Lexu...
Aj keď som sa tomu zo začiatku snažila brániť, na konci to bolo už naozaj moc. Nedokázala som to udržať v sebe a už to neboli iba malé slzičky v očiach, ale vtedy už som tam revala úplne. Na videu je perfektne počuť, ako sa mi pri tom konci zlomil hlas... 
Nikdy by som na seba nepovedala, že som až takáto citlivka..


Človek by si myslel, že ho to po tej určitej pesničke prejde. Lenže čo, keď hneď potom začali hrať Ani vody proud? Pesnička vlastne aj videoklip sú ešte stále moje obľúbené. Mrzí ma, že ten videoklip má oproti ostatným od Slzy tak málo pozretí, ale myslím, že bude obľúbený zo všetkých asi navždy. Ale dosť o tom úplne dokonalom videoklipe, ktorý mám potrebu vidieť každý deň.
Toto bola ďalšia pesnička, do ktorej som bola vžitá viac, ako do ostatných. Ten text pre mňa moc znamená a počuť ju opäť naživo bola pre mňa obrovská česť. 
Čerešničkou na torte pri tejto ohromnej pesničke bolo to, že sa mi Petr nejaký čas pri nej pozeral priamo do očí. Nebolo to také, ako keď sa mi 'pozeral so očí' v Havířove. Tam bol moc ďaleko a pokojne sa mohol pozerať niekam za mňa, či predo mňa. Tu však bol priamo nado mnou a ja jednoducho viem, kam sa tých pár sekúnd pozeral. Ako mu môžem byť tak moc vďačná za tú jednu, preňho celkom normálnu vec? 


A potom pesnička Lexaurin. To je asi jediná pesnička, pri ktorej som ich nedokázala vnímať. Jediná, pri ktorej som nesledovala ich dvoch, ani nikoho iného zo skupiny, iba som sa vlastne pozerala niekam, ani sama neviem kam. Znovu som si spomenula na to, aká som bola k Petrovi približne pred jedným alebo dvomi rokmi. To, ako som sa ho snažila zdeptať, to, ako som ho vtedy svojím spôsobom nenávidela. Opäť mi to prišlo tak moc ľúto.. Zo začiatku pesničky som nevnímala absolútne nič, iba ten text. A potom prišiel Petr na našu stranu pódia, čo ma akoby 'prebudilo' z toho 'tranzu'. Nemôžem predsa myslieť na tie hlúposti tam, na koncerte, keď si to mám užívať najviac, ako to ide... Cítila som, ako ma druhý raz štípu oči, ale tentoraz som im nedovolila, aby ma ovládli. Tie prvé slzy, to boli slzy šťastia, radosti pri smajlíkovi, ale tieto som nechcela privítať. To, aká som k nemu bola kedysi... A on je stále takýto... Plný pozitívnej energie... Naozaj som úprimne rada, že ho takí ľudia iba tak ľahko nezdeptajú...
Pri tejto pesničke ma asi najviac potešil tým, ako sa mi znovu pozrel do očí, keď ma vlastne jeho pohyb k nám 'zobudil' z toho tranzu. Prinútilo ma to znova sa usmiať, i keď to bol iba jeden krátky očný kontakt. 
On ani len netuší, ako moc to pre mňa znamená...


Ďalšia z pesničiek, ktorú si budem pamätať viac, než ostatné, je Atrakce. To bola jedna z ďalších pesničiek, kedy išiel Petr medzi fanúšikov. 
A čo je ešte lepšie, ako keď sa Vám Petr pozrie do očí, čiže Vám 'venuje' časť pesničky? Vtedy by som povedala, že nič... Očný kontakt s Petrom, či Lukášom cez koncert je asi to najkrajšie, čo človek môže zažiť...
A predsa sa našla ešte jedna maličkosť, ktorá človeka poteší viac, ako čokoľvek iné.
Prišiel na našu stranu pódiu a človek nemá zase, ako reagovať. Všetci okolo mňa pišťali, naťahovali za ním ruku, iba ja som tam tak stála a sledovala ho. Na niečo také by s si vedela zvyknúť. Sledovať ho dlhé hodiny...
Medzi tým, ako sa na mňa zozadu tlačili ľudia preto, aby sa ho dotkli a ja som si už niekoľký krát snažila vsugerovať do hlavy, že to nie je iba sen, on ma zatiaľ chytil za ruku.
A zase sa chovám ako trinástka a zase mi to je jedno.


Nikdy mi nenapadlo, čo z toho tí fanúšikovia majú. Jedna z ďalších vecí, čo človek pochopí, až keď to zažije. Ako klasicky, ten 'tranz' bol silnejší a nedovolil mi ani otvoriť ústa.. Vlastne vtedy zase prišiel ten pocit, že už šťastnejšia, ako teraz nikdy nebudem. 
Ani zďaleka sa to nedá opísať tak, aké tie štyri sekundy aj naozaj boli. 
Škoda, že som mu dovolila, aby ma pustil.


Ako ďalší, ľahko zapamätateľný zážitok je duet s Petrom. To je presne to, ako chcú ísť Slzaholici na pódium, či už spievať vedia alebo nie. Úprimne, ja by som sa na to asi nikdy nedala nahovoriť. Preto sa ani nikdy nehlásim, lebo pri mojom šťastí, keby som sa zo srandy prihlásila, tak už tam stojím pri Petrovi. 
Ale keby som sa tam náhodou dostala, tak by som celý čas bola ticho a šla by som tak iba na to, aby ma Petr objímal a spieval iba mne. Náhodou, to by mohlo byť fajn.. A určite by to nevadilo ani jemu, kedže mal tú možnosť počuť ma spievať v backstage. 
Nakoniec sa hore dostalo jedno dievča, ktorému som to naozaj priala, čiže všetci sme boli šťastní. 
Hlavne ja, keď sa tesne pred výberom Petr pozrel naším smerom, ale bol taký zlatý, že zostal na druhej strany.

Myslím, že som aj tak nemohla byť celý koncert šťastnejšia. Celý čas som bola pod pódiom priamo pod Lukášom a väčšinou, leď šiel dopredu, tak práve na tej našej strane. Asi približne viete, čo to pre mňa, ako 'blázna do Lukáša' znamenalo...

Ale späť ku behu pesničiek. Jedna pesnička z prídavkov bol Holomráz.. Prvá rada je proste život... 
Bát se přestaň chyb a šanci zachyť...
Práve pri tých slovách bol pri nás. Až teraz si začínam uvedomovať, ako ma dokážu oni dvaja rozveseliť. Celý ten koncert bol nezabudniteľný a ja som šťastná, že som sa naň nakoniec dostala.
Ale dosť o tom perfektnom koncerte, na ktorý budem spomínať ešte dlho, presuňme sa k autogramiáde.
Koncert pomaly končil a hrali nám poslednú pesničku. Ku koncu nás prekvapil netopier, ktorý preletel okolo Lukáša niekam dozadu.
Upíri sa vedia premeniť aj na natopiere, však? Pretože to, ako okolo neho preletel ten netopier... Možno to bola jeho priateľka, ktorá si ho vlastne takto iba chránila a dávala naňho pozor, keby náhodou... Okej, toto je moc... Pokračujme radšej k tomu potom...


Po koncerte to začínalo všetko prebiehať ešte pomalšie, ako predtým. Kým Slza prišla pred tie stoly, kým sa podpisovali... Ubiehalo to snáď celé hodiny. Človek by si myslel, to budú mať zachvíľu podpísané, ale nebolo to také krátke, ako som dúfala.
Medzitým sme so Slzaholikmi ukazovali fotky, rozprávali o svojich zážitkoch z koncertu, čo nás aspoň trochu zabavilo, kým sa hala nevyprázdnila.
Keď už tam bolo ako tak menej ľudí, išli sme sa dole pozrieť k ním, ako sa podpisujú. Zrazu ten čas neubiehal ani tak pomaly, ako predtým. Sledovať to, ako sa podpisujú by som dokázala pokojne celé hodiny a aj tak by ma to nikdy neomrzelo.
Rada k ním sa začínala zmenšovať, hala bola už takmer prázdna a ja som vedela, že vtedy by sme už vlastne mali ísť. Prišiel ten strach, že zo mňa výjde niečo nevhodné alebo sa pred nimi strápnim nejakou hlúposťou (aj keď by mi to malo byť jedno, kedže ich už nikdy neuvidím. A ak aj náhodou áno, nebudú si ma pamätať.).
Konečne som nabrala odvahu postaviť sa do toho radu. Ešte bolo za mnou asi dvadsať ľudí, čiže nikto nemohol povedať, že som odtiaľ odišla posledná.
Pôvodne som chcela fotku aj s merchom (bol tam výnimočne aj Martin, takže zo všetkými by bola naozaj fajn fotka). Ale okrem mojej hanblivosti tam bolo to, že v každom jednom sne, kedy som sa odfotila najskôr s merchom, sa oni vlastne vždycky vyparili a ja som sa nestihla s Petrom a Lukášom ani len stretnúť. A kedže som bola ešte stále v tom, že je yo iba sen - dlhý, pekný sen - iba som si od nich kúpila plagát a pokračovala do rady. Teraz ma to celkom mrzí, ale snáď aa ešte nájde niekedy príležitosť stretnúť s nimi (pri najhoršiom, s Kačkou fotku mám, keď bola v Žiline). 

A potom som prišla na radu ja. Chcela som sa vrátiť naspäť tou stranou, ktorou som prišla. Myslela som, že na to ešte nie som pripravená, že si počkám ďalší rok do stretnutia s nimi. Ale kedže za mnou bolo ešte kopu ľudí, vrátiť som sa nemohla. Jediný východ bol okolo nich. 
Hanblivé ja sa akurát zobudilo a ja som vlastne ani nevedela, či im budem vedieť niečo povedať. Neviem, čím to bolo, ale nejako sa všetky tie slová vo mne zastavili a ja som sa bála, že ich vlastne ani nepozdravím.
Nakoniec to ani nebolo také zlé, ako som si myslela. Ich úsmevy, aj keď už boli vyčerpaní, boli jedinečné a dokázali človeku dodať odvahu.
Moja prvá odvážna veta bola: „Podpíšete sa mi, prosím?" 
Myslím, že na mňa to bolo až až. Na to, že som sa na nich pôvodne chcela iba nemo pozerať, tak si myslím, že toho zo mňa vyšlo až príliš.
Petr začal na mňa tou jeho milou slovenčinou. Tá jeho slovenčina je fakt strašne zlatá. Znie otrasne, ale pri tom strašne roztomilo naraz.
Dúfala som, že podpisovanie toho plagáta im bude trvať dlho, aby som oddialila otázku 'Môžem vás objať?'
Ale skôr, sko som sa uvedomila bol ten plagát podpísaný. Chcela som sa ich na to opýtať, pretože som vedela, že ak to neurobím, budem toho ľutovať ďalšie týždne, či mesiace, ako predtým. 
A tak som to nakoniec zo seba rýchlo vyhŕkla: „Môžem vás prosím objať?"
Za toto by som si zaslúžila potlesk. Bola som si stopercentne istá, že sa ich na to neopýtam a bez reči (možno s pozdravom odídem). 
Všetci si asi viete predstaviť Petrovo "Jasné, že môžeš."
Keď tá jeho slovenčina je tak milá!

Dovtedy, keď sa s nimi objímali fanúšičky, bolo to iba ľahké obtretie hrudí, sekundové priloženie su rúk na ich chrbát. A potom som prišla ja, čo sa chcela túliť.
Ako som ho objala, myslela som, že ho už nepustím. Niekto by povedal, že som to až moc prežívala. Možno to tak je a možno to je celkom normálne od ich fanúšičiek.
A samozrejme, kedže boli z celého dňa zvyknutí, že ich hneď pustia, už som iba počula ten smiech.
Fakt to asi nečakal:-------)
Asi som sa mala hneď odtiahnúť, ako ostatní, ale na druhej strane... Kedy budem mať ďalšiu možnosť vidieť ich?
Aj keď som to nechcela, nakoniec som sa odtiahla a potom prišiel Lukáš...
Šťastnejšia som vtedy asi fakt nemohla byť. Presne toto som chcela už strašne dlho. Už vtedy, keď Slza bola ešte o 'Hoggym' a Lukáša vtedy na autogramiádach neobjímali. Čo by som ja za to dala? A 2.3 sa mi konečne splnil ten niekoľko ročný sen...


Je tam aspoň trochu vidieť to, ako sa ho pevne držím a ako moc si to objatie užívam? Mohla som byť niekedy viac šťastná, ako tých niekoľko sekúnd?
Nakoniec som sa musela odtiahnúť aj od neho a pomaly sa lúčiť. Ja by som asi už aj vlastne odišla, ale potom vlastne spomenuli tú fotku. Zase by som zabudla na jednu z najdôležitejších vecí. Klasika.
Na druhej strane, nikto nepovedal, že tam musím vyzerať dobre. Vyzerám tam spokojne a to mi fakt stačí.


Rozlúčila som sa a celá rozklepaná, červená sa vrátila k ostatným.


Myslím, že toto je tá nakrajšia fotka, akú som mohla mať. Uvedomujem si, že sa na nej neobjímam s Lukášom, ale s Petrom (tak či tak ich mám vlastne rada narovnako), ale tie ich milé úsmevy... Tá fotka je tak milá...
Už vtedy mi to začalo chýbať a ja som nutne potrebovala ešte jedno objatie. Skôr, ako som sa stihla uvedomiť, že by to bolo hlúpe, už som stala zase na konci rady. Už tam nebol takmer nikto, vlastne som bola posledná.
Ten ďalší raz to už nebolo také zlé. Mimo nervózneho SBSkára to bolo celkom fajn. Už som sa nebála ísť k ním, vlastne som už vedela aj celkom rozprávať. Síce koktavo, ale aj to sa predsa ráta, nie?
„J-ja... Ehhh... N-no... N-nejako som z-zablúdila. A-ale... Keď už s-som tu. M-môžem v-vás ešte raz o-objať?"
Asi som sa bola tou najšťastnejšou fanúšičkou, ktorá bola na Holomráz Tour v Ostrave. Znovu som ich oboch objala (áno, znovu tak, ako predtým, čiže dlhšie, ako ostatní:)) ).


Tá ochranka tam... 'Kdyby něco.'
Zístila som, že s Petrom nemám fotku z druhého objatia. Ale za to s Lukášom asi tri, takže som spokojná. Keď som sa od Lukáša odtiahla, prehovoril na mňa a ja už som sa videla, ako sa znovu zakoktám.
„Jak se ti líbil koncert?"
*spracúvavam to, že na mňa prehovoril a snažím sa vymyslieť niečo milé alebo inteligentné*
„B-bol naozaj s-skvelý."
Na to, že sa ma to pýtal Lukáš, odpovedala som celkom normálne.


Potom som sa už musela naozaj rozlúčiť, pretože twn ochrankár by to už naozaj nepredýchal. Ako posledná som spokojná vyšla z haly..

Ďakujem všetkým z piatku. Či už ľuďom, ktorých som stretla alebo všetkým, kto sa podieľal na tvorbe Touru...❤ 2.3❤
Ďakujem moc!❤❤

A samozrejme, tak, ako v predchádzajúcom článku tu mám pre vás bonus, za ktorý by ma Slza zabila, keby o ňom vedela.
Letr❤
Lukáša tá Celestina pesnička bavila asi tak, ako mňa :D